Babenberg - Tumblr Posts

Niečo málo o Černobohovi

Ďurov besovský boh, strážca krvavého ohňa, pán záhrobnej svorky vlkov, hrubá záplata na hrubé vrece nepriateľských potvor a zvrhlých božských súrodencov je postavička... Kontroverzná.

* Prvá zmienka je datovaná do 12. storočia a v oblasti Polabských Slovanov ju zaznamenal saský kňaz Helmold Bosau v Chronica Slavorum (Kronika Slovanov).

"Slované mají také [jednu] zvláštní pověru: při hostinách a pitkách nechávají kolovat misku, nad níž pronášejí slova – a nemůžu říci, že slova posvěcení, nýbrž znesvěcení[pozn. 1] – ve jménu bohů dobrých i zlých, protože vyznávají že všechen zdar a štěstí řídí dobrý bůh, zlý bůh pak všechno neštěstí. Proto také zlého boha svým jazykem nazývají „ďábel“ či „Černoboh“, to jest černý bůh." (Citát z wiki)

Saské pokresťančovanie týchto nespratných susedov prebiehalo už od druhej polovice 10. storočia a výklad videného pochádza od predstaviteľa v podstate cudzej okupačnej sily, takže je otázne nakoľko ide o predstavu pôvodnú a nakoľko o kríženca kresťanského dualizmu dobro-zlo s domácimi tradíciami. Je dôvod domnievať sa, že ani nešlo o boha, ale skôr o stelesnenie smoly lepiacej sa na päty.

* Niekedy ešte býva stotožňovaný s Čiernohlavom - Tjarnoglófim zo ságy Knýtlinga z 13. storočia, ktorá okrem dejín dánskych vladárov spomína aj jedno z posledných slovanských svätíšť na Rujáne a miestne modly.

"The fifth god was called Pizamar from a place called Jasmund, and was destroyed by fire, There was also Tjarnaglófi, their god of victory who went with them on military campaigns. He had a moustache of silver and resisted longer than the others but they managed to get him there years later. Altogether, they christened five thousand on this expedition. (Citát z wiki)

Nevraví nám o ňom ktovieako veľa - boh víťazstva, modla so striebornou bradou nosená do boja, zničeniu vraj odolával dlhšie ako iní. A čo sa akademických úvah o Tjarnoglófim týka, sú rôznorodé - iná podoba Triglava, Jarovíta, Perúna, alebo dokonca na základe porovnávania "tjarn" so slovom "tŕň" aj nositeľ tŕňovej koruny istého Nazaretského synkreticky šprajcnutého do predstáv o domácich ochrancoch pred dobyvateľmi.

K slovu sa dostala aj archeológia a Čierny sa ako vojnové božstvo vyskytol ešte inde. * Ján Kollár - kňaz, básnik, jazykovedec a snaživý (ikeď nie až tak exaktný) historik v 19. storočí účinkujúci uprostred vzmáhajúcich sa nacionalistických pretekov o to, čí národ bol najsamprvý, najkultivovanejší a na aké územia a úctu má nárok, si v ňom našiel dávnovekého burcovateľa slovanskej bojovnosti v obrane pred kresťanstvom násilne vnucovaným z Nemeckých zemí. Zložil o ňom aj pár veršov v Slávy dcére.

Jeho nález z Babenbergu, ktorým svoje úvahy podkladal, však dopadol neslávne. O starých sochách pred chrámom sv. Petra a Juraja na Michalskej hore sa tradovala legenda, že sú obývané zlovoľnými duchmi, čo kedysi po nociach sabotovali snahy stavbárov vztýčiť tamojší svätostánok (spoiler - vyhrali stavbári a kostol stojí). Keď na nich Kollár s mladomanželkou zbadal ryhy pripomínajúce písmená, nadchol sa myšlienkou, že by mohlo ísť o slovanské runy. A tak sa v 30. rokoch 19. storočia zrodil príbeh o Černobohových levoch, modlách odcudzených vierozvestcom Otom Bamberským. Zlanáril naň aj (o poznanie profesionálnejšieho) Pavla Jozefa Šafárika a táto správa dorazila až do intelektuálnych kruhov v Rusku. Hypotéza dostala trhliny, keď jeden poľský bádateľ na sochách našiel nápis Wallhalah (germánske sídlo bohov a záhrobie pre vyvolených bojovníkov) a definitívne sa zrútila, keď sa usúdilo, že sa to len nejaký okoloidúci na pamiatku podpísal (!!!a preto sú bytostne dôležité knihy návštev!!!) a/alebo poveternostné živly dali naštrbenej hornine zabrať. Viac na - https://historylab.dennikn.sk/dlhe-19-storocie/omyl-jana-kollara/

* Podobne obišiel aj Kollárom inšpirovaný nešťastník od Skalska, Václav Krolmus - kňaz, zberateľ etnológ a priekopník terénnej archeológie v zemi koruny českej.

Ten sa v 50. rokoch 19. storočia nádejal, že v pivnici Josefa Kabeša našiel runový kameň podľa nápisu vyzerajúceho ako výraz "raksa" zasvätený raráškovi a tým pádom indickému rákšašovi (indoeurópanizmus a Slovania, veľká téma, veľa hľadania starých vzájomností), prípadne ešte aj blízkovýchodnému Baalovi. O nález sa so širšou verejnosťou podelil v Poslední božiště Černoboha s runami na Skalsku, v kraji Boleslavském, v Čechách. Odhalenia, že ide o komoru z obdobia renesancie a pukliny v jeho kameni sú prirodzeného pôvodu, sa už nedožil. Lokalita však bola osídlená už v praveku a je zdrojom rôznych nálezov.

Viac na - https://isad.npu.cz/obec-skalsko-2218 https://sever.rozhlas.cz/vaclav-krolmus-romantik-s-motyckou-7795354?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTAAAR3YhLLQPvdhK6afdIW8lcGYH6qzfmWybwmqSuzdXTN0114oKHM2OzbH5nc_aem_AY33qemnq9YY0C1Ye3A--g2r6saU2dNEZPg61kxvhA-1WpSjtZy7kynU-Q_Zsp_dbsbDF345SO_dLkcLWBSeMCUl

* Mytológia, aj tá prežívajúca vo fikcii a popkultúre miesto praktizovanej viery, je však živý proces. Sútok nespočta potôčikov, divoké riečište s množstvom bočných ramien, prúd podzemnej vody tu tryskajúci na povrch, tam zase miznúci v skrytých hlbinách, spenená riava meniaca svoje koryto podľa ľubovôle, chutiaca všetkým možným, o čo sa obtrela. Každá komunita a každá generácia s ňou nakladá trochu inak. Podľa toho, čo rezonuje v ich životoch, čo zisťujú o okolitom svete, čo sa snažia dosiahnuť. Môžeme si zakladať na presnosti toho ktorého zaznamenaného prerozprávania, hľadať pramene toho ktorého prvku, body styku s inými vplyvmi, prirodzené prekážky, čo zmenili jej tok. A môžeme samozrejme aj razantne kritizovať tú ktorú verziu a jej mieru nadväznosti, či výživnosť, môžeme jej konkurovať vlastným výkladom. Ale nemôžeme ju zahatať a zmraziť. Či už bol Černoboh len slovným obratom, modlou celkom iného boha, alebo faktickou entitou na prelome pohanstva a kresťanstva, postupne sa stal aj čímsi ďalším. A Ďurov príspevok do všeobecného povedomia je dosť slušným základom pre ďalšie zaujímavé zákruty.

Nech teda oheň na Kančej hore planie vytrvalo a vytie vlčích besov znie doďaleka.